Julia Kikinderova
ľahká ťažoba niektorých rán
Bolo ráno. Sedeli sme oproti sebe. Ja som sa kútikom usmievala a počúvavala jeho dnešné sny. Hľadela som do diaľky na nekončiacu rovinu. Niečo túžim nevidieť. Z hlboka som dýchala a podvedome som si premietala tri tisícky predchádzajúcich dní preplnených až po okraj životom. Horkosť každého dňa sa miešala s exaktickou sladkosťou nezabudnuteľných momentov. V hlave mi naskočil program smutnej unavenosti zo všetkých nastávajúcich stretnutí, úsmevov,podaní rúk, sťahovaní, zobúdzaní a zaspávaní, všetkých kondolenčných večierkov a prebdených nocí na vysokých opätkoch.